Moje dieťa šikanovalo spolužiačku. Rodičia detských agresorov prežívajú šok a hanbu, všímať si treba aj ohováranie

Odborníci tvrdia: odsúďte správanie, nie dieťa. Rodičia, ktorí takúto skúsenosť majú za sebou, však potvrdzujú, že to nie je vždy úplne jednoduché.

„Keď ma zavolali do školy, lebo moja dcéra šikanuje spolužiačku, bola som si istá, že ide o omyl,“ hovorí Lucie, ktorá je matkou dvanásťročnej Anežky a z pochopiteľných dôvodov chce zostať v anonymite. „Moja bezproblémová Anežka, ktorá sa vždy dobre učila, rada kreslí a má výborný vzťah k malým deťom, by predsa nikdy nikomu neublížila! A už vôbec nie vedome!“

Lenže od triednej učiteľky a školského psychológa sa Lucie dozvedela, že Anežka si v triede vyhliadla spolužiačku, ktorá bola trochu pomalšia a menej pohotová. Najprv ju začala vyčleňovať z kolektívu.

„Spoločne s ďalšími kamarátkami ju ohovárali a nabádali ostatných, aby sa s ňou nerozprávali. Potom to prerástlo do nadávok a vulgarizmov, ktoré na jej adresu písala Anežka aj v triednej skupine na WhatsAppe. Keby som tie správy nevidela na vlastné oči, nikdy by som tomu neverila,“ dodáva Lucie s tým, že šikanovanie sa prevalilo vďaka inej spolužiačke, ktorá ukázala problematickú konverzáciu svojim rodičom, tí potom upozornili školu.

Šikanovanie je závažná téma a jeho obete sú témou množstva článkov, rozhovorov i podcastov. Len málokto si však uvedomuje, že na druhej strane stoja pôvodcovia šikanovania, s ktorými je tiež potrebné pracovať.

Aj agresori majú svoje rodiny, pre ktoré je odhalenie šikanovania iniciovaného ich dieťaťom obrovským šokom a sklamaním. Títo rodičia čelia pocitom viny, zahanbenia, ale aj strachu, či sa ich potomok vôbec ešte bude môcť vrátiť do triedneho kolektívu a ako v ňom bude fungovať.

So svojou skúsenosťou sa nám anonymne zverila aj Lenka, matka štrnásťročnej Natálie a šestnásťročného Davida: „Vždy som si zakladala na tom, ako sa dokážem postarať o rodinu a že som dobrá matka. O Davidovi som nikdy nevedela. Bolo to úplne vzorné a bezproblémové dieťa. Natálka je temperamentnejšia, ale tiež s ňou neboli žiadne veľké problémy.“

Potom však Lenke zavolala matka Natáliinej spolužiačky a obvinila Natáliu, že jej dcéru šikanuje. „Hovorila, že Natálka jej dcére pred ostatnými nadáva, hovorí jej, že je tučná, posmieva sa jej. A že teraz už je situácia taká vyhrotená, že jej dcéra nechce chodiť do školy a začala sa poškodzovať,“ vraví Lenka.

„Keď som sa na to Natálie priamo spýtala, nepoprela to. Vraj jej spolužiačka lezie na nervy. Vôbec som to nedokázala pochopiť a mala som pocit, že som ako matka zlyhala. Bývame v malom meste a bola som presvedčená, že sa na mňa všetci pozerajú ako na tú, ktorá vychovala agresívne dieťa, čo ubližuje ostatným,“ opisuje.

Rastie počet šikanujúcich dievčat

Z hľadiska šikanovania medzi deťmi a dospievajúcimi na tom Česká republika nie je dobre.

„Dlhodobé sledovanie naznačuje, že výskyt šikany v Českej republike zostáva vysoký. Jej tradičné formy, ktorými sú fyzická a verbálna agresia, v niektorých obdobiach mierne klesajú, ale celkovo sú stále veľmi početné a objavujú sa nové formy, najmä kyberšikana, ktorej frekvencia rastie,“ hovorí riaditeľka organizácie Schola Empirica Egle Havrdová.

Schola Empirica priniesla do Česka komplexný fínsky celoškolský program KiVa na prevenciu a riešenie šikanovania. Havrdová dodáva, že podľa Českej školskej inšpekcie riešilo v posledných troch rokoch šikanovanie 57 percent základných a 63 percent stredných škôl.

„Zahraničné štúdie HBSC potvrdzujú pokles tradičných spôsobov šikanovania, ale súčasne rastúci výskyt online útokov, a to najmä medzi dievčatami. Rast prípadov však môže byť čiastočne daný aj tým, že sa o probléme viac hovorí a školy ho lepšie evidujú,“ vysvetľuje Egle Havrdová.

Kolektívov, kde sa šikanovanie nikdy nevyskytlo, je teda úplná menšina. A aj keď sa vám to najskôr zdá nepredstaviteľné, nikdy nemôžete vylúčiť, že agresorom je práve vaše dieťa.

„Deti, ktoré sa dopúšťajú šikany, bývajú povahovo veľmi rôznorodé. Jedným z ich hlavných rysov však býva veľká túžba po dominancii a potreba zvýšiť si svoje postavenie v kolektíve rovesníkov,“ vysvetľuje psychologička Lenka Kollerová, ktorá sa skúmaniu šikanovania venuje.

Dodáva, že šikanujúce deti spája presvedčenie o prijateľnosti agresie. „Môže to byť hlbšie vnútorné presvedčenie, ale môže ísť aj o chvíľkový postoj pod vplyvom nejakých aktuálnych noriem alebo situácií v triede.“

Egle Havrdová zase upozorňuje na to, že agresori bývajú často sociálne vnímaví a citliví na postavenie v skupine – ich motiváciou nie je len ubližovať, ale aj získať moc, status alebo obdiv ostatných, naplniť si tak potreby uznania a prijatia.

„Nejde teda vždy o deti so zjavným problémovým správaním, môžu byť, naopak, charizmatické, obľúbené a zdatné v manipulácii. Často sa však prejavujú ako málo citlivé k emóciám druhých, menej empatické a majú sklony k využívaniu vzťahov. Napríklad využijú vylúčenie slabšieho spolužiaka ako prostriedok na upevnenie si vlastnej pozície.“

To je aj prípad Anežky, dcéry Lucie: „Keď som s ňou jej správanie rozoberala, ukázalo sa, že jedným zo spúšťačov bol prechod na druhý stupeň. V škole premiešali triedy, takže sa dostala do nového kolektívu a bála sa, či tam obstojí. Šikanou si tak vlastne upevňovala svoju rolu.“

Šikanovanie v školách na Slovensku

Podľa výskumu Centra vedecko-technických informácií Slovenskej republiky sa v školskom roku 2019/2020 so šikanovaním stretlo 86,3 percenta škôl a kyberšikanovanie sa vyskytlo v 73,6 percenta škôl. Oba javy sa častejšie vyskytovali na základných než stredných školách a výskum ukázal, že spolu súvisia – tam, kde dochádza ku klasickému šikanovaniu, sa častejšie objavuje aj kyberšikanovanie.

Ministerstvo školstva, výskumu, vývoja a mládeže SR v reakcii na rastúci problém vo februári 2025 predstavilo novú smernicu o prevencii a riešení šikanovania, ktorá rozširuje definíciu šikanovania a dáva dôraz na prevenciu.

Všímajte si aj ohováranie a intrigy

Problém je však v tom, že zatiaľ čo varovné signály šikanovania u obetí sú veľmi dobre preskúmané a pomenované, u agresorov to tak nie je. Neexistujú žiadne všeobecne platné varovné signály, ktoré by vás upozornili na to, že vaše dieťa niekomu ubližuje.

„Ak pôvodca šikany svoje správanie priamo nepomenuje, je pomerne ťažké to zachytiť. Rodičom sa však rozhodne vypláca mať so svojimi deťmi nastavený vzťah otvorenej komunikácie o tom, čo sa deje v škole, a vzájomnej dôvery, keď dieťa alebo dospievajúci môže pomenovávať, čo zažíva s rovesníkmi,“ radí Lenka Kollerová.

Upozorňuje, aby si rodičia uvedomili, že ubližovanie môže mať rôznorodé podoby: „Nemusí ísť len o fyzické a verbálne útoky, ale napríklad aj o ohováranie a vyčleňovanie. Ak sa rozprávate so svojím dieťaťom a zachytíte, že o niekom z triedy hovorí v zmysle, že je úplne mimo a treba ho vylúčiť z partie, je namieste spozornieť. Rodičia môžu zachytiť sklon dieťaťa ohovárať druhých či intrigovať, čo je tiež jedna z veľmi častých foriem šikany.“

Podľa odborníkov si však rodičia šikanujúcich detí najčastejšie všimnú, že sa niečo deje, až v momente, keď agresor narazí na negatívne reakcie okolia. Zvyčajne sa to prejaví výraznou zmenou nálad aj správania.

Správanie sa dá zmeniť

Obe matky, Lenka aj Lucie, ktoré sa nám zverili so svojou skúsenosťou, sa zhodujú, že po odhalení šikanovania bolo ich prvou reakciou popieranie reality. Ani jedna zo žien nechcela veriť tomu, že by jej dcéra bola schopná takého správania. Potom nasledovalo sklamanie, pocity vlastného zlyhania, ale aj hnev.

Ako sa teda zachovať, ak zistíte, že máte doma pôvodcu šikanovania? „V prvom rade je potrebné jasne vyjadriť, že tento spôsob správania je úplne neprijateľný,“ radí Lenka Kollerová.

„Dieťa alebo dospievajúci musí jasne rozumieť tomu, že rodič jeho správanie neschvaľuje. Je však veľmi dôležité, aby dieťa zároveň pochopilo, že ho rodičia majú stále radi a jeho správanie berú ako niečo, čo sa dá zmeniť. Je dôležité, aby sa dieťa necítilo odsúdené alebo odvrhnuté. Skrátka treba odsúdiť iba správanie, nie dieťa,“ pokračuje psychologička.

Okrem toho je podľa nej zásadné formulovať voči dieťaťu do budúcnosti svoje očakávania. „Je dobré snažiť sa pozitívne vyjadriť, aké správanie od dieťaťa očakávame. Ak sa to dá, oplatí sa zapojiť aj druhého rodiča alebo niekoho z rodiny, kto môže pomôcť v jemnejšej práci s dieťaťom,“ vysvetľuje Kollerová.

„Okrem toho býva užitočné prebrať šikanu v škole s učiteľom. Aj keď sa tomu rodičia často bránia a so školou nechcú komunikovať, mali by si uvedomiť, že šikana je rizikom aj pre šikanujúce dieťa a jej následky preň môžu byť veľmi nepríjemné. Ak so školou spolupracujú, vlastne tým svoje dieťa chránia,“ dodáva.

Kamarát, ktorý nie je kamarátom

Ak aj vaše dieťa nie je hlavným pôvodcom šikanovania, ale „iba“ sa jej prizerá alebo pri nej pomáha, mali by ste s ním hovoriť o rovnakých témach ako s hlavným agresorom: „V prvom rade je nutné apelovať na morálne emócie, napríklad súcit, a preberať s dieťaťom, ako by bolo jemu, ak by sa ocitlo v rovnakej situácii. Je dobré apelovať na témy férovosti a spravodlivosti.“

Ešte silnejšou a efektívnejšou cestou je podľa psychologičky diskusia so šikanujúcimi o dôsledkoch ich správania: „Je dôležité hovoriť s nimi o tom, že teraz sa síce môže zdať, že sa im vďaka šikane niečo podarilo a niečo získali, ale dlhodobo to nie je udržateľné a výhodné. Treba ich upozorniť, že šikana pre nich môže mať celý rad negatívnych dôsledkov od problémov s učiteľmi a v škole až po problémy vo vzťahoch. Skrátka pomôcť pôvodcom agresie uvedomiť si, že šikana môže byť nevýhodná aj pre toho, kto šikanuje druhých.“

A potom ešte môže nastať situácia, keď zistíte, že vaše dieťa na šikanovanie navádzal niekto iný, čo bol aj prípad dcéry našej respondentky Lenky. „Natálka mi tvrdila, že šikanu provokovali jej dve kamarátky a ona len nechcela vyčnievať a nechcela ísť proti nim,“ vraví.

Psychologička Kollerová tvrdí, že ide o pomerne častý prípad, keď deti šikanujú nielen pre potrebu dominancie, ale veľmi často aj preto, aby sa zapáčili nejakému kamarátovi alebo niekoho zaujali.

„Ak je agresorom kamarát, dieťa treba viesť ku kritickejšiemu vnímaniu toho kamarátstva. V prípade škôlkarov možno ešte môžeme hovoriť o zákaze kamarátstva, ale spolu s tým, ako dieťa rastie, treba podporovať jeho autonómiu a byť mu skôr sprievodcom a radcom,“ vysvetľuje.

„Znamená to, že rodičia by sa mali snažiť, aby dieťa dokázalo samo kriticky nahliadnuť na kvalitu kamarátstva. Ak kamarát robí také veci a navádza na to aj ďalších, možno to nie je taký dobrý kamarát, ako sa pôvodne zdalo,“ dodáva Kollerová.

Účinná prevencia

Veľkým pomocníkom v boji proti šikanovaniu sú najrôznejšie preventívne programy. Na rozdiel od častého presvedčenia sa však zďaleka netýkajú len obetí, ale pracujú aj s pôvodcami.

„Tieto programy majú niekoľko súčastí a pôsobia na rôzne zložky – na triedne charakteristiky, školské charakteristiky aj na postoje samotných detí. Agresorov veľmi dobre informujú o tom, že šikana je neprijateľné správanie, ktoré škola sleduje, pri jej výskyte zasahuje. To je pre šikanujúce deti veľmi dôležitá informácia, pretože ony, samozrejme, vyhodnocujú, do akej miery sa im ich správanie vyplatí alebo nevyplatí,“ vysvetľuje Lenka Kollerová.

Krízové linky pomoci

Linka dôvery Nezábudka: 0800 800 566 (nonstop)
Linka detskej istoty: 116 111 (nonstop), www.ldi.sk
Linka detskej dôvery: 0907 401 749, každý pracovný deň od 8:00 – 20:00 hod., odkazy@linkadeti.sk, četová poradňa na stránke www.linkadeti.sk
Linka nádeje: pre krízové situácie a rodinné problémy, ktoré vyžadujú väčší priestor – 055/644 1155
IPčko.sk (www.ipcko.sk), bezplatná a anonymná poradňa pre mladých ľudí. Poradenstvo mailom na ipcko@ipcko.sk a četová poradňa nonstop

Zdroj: denník N