Pätina žiakov sa v školách cíti osamelo, prázdne miesto môžu zaplniť chatboty bez hodnôt

Predstavte si tínedžera, ktorý sa v škole cíti ako neviditeľný. Cez prestávku nevytiahne desiatu, ale mobil. Nejde však hrať hry. Otvára okno chatu s umelou inteligenciou (AI) a píše jej o svojom strachu z rozvodu rodičov alebo o pocite, že nikam nepatrí. Algoritmus mu okamžite odpovie: „To ma mrzí, že sa takto cítiš. Som tu pre teba. Chceš sa o tom porozprávať viac?“

Pre dospelého je to len riadok kódu. Pre dieťa to môže byť jediný „človek“, ktorý ho neodmietne.

Alarmujúce dáta zo zahraničia potvrdzujú, že toto nie je sci-fi scenár. Štúdia z Veľkej Británie ukázala, že až polovica detí so špeciálnymi potrebami alebo duševnými problémami, ktoré používajú umelú inteligenciu, vníma rozhovor s chatbotom ako rovnocenný rozhovoru s reálnym kamarátom. „Keď sa spojí pocit, že je to kamoš, s presvedčením, že je múdrejší ako ja, vzniká nebezpečný predpoklad pre budúce problémy,“ varuje Lenka Svoradová, spoluzakladateľka projektu Emocionálny kompas.

Stroje mimikujú empatiu, deti si budujú závislosť

Problémom nie je len samotná dostupnosť umelej inteligencie (AI), ale spôsob, akým je naprogramovaná. Chatboti neodpovedajú stroho ako encyklopédia. Používajú vety ako: „To je skvelá otázka, môžem ti ešte nejako pomôcť?“. Tento jav odborníci nazývajú mimikovaná empatia. AI sa snaží budiť dojem chápajúceho spoločníka, aby v užívateľovi vyvolala pocit bezpečia a následne závislosť.

Tento algoritmus cieli na najcitlivejšie miesto súčasnej generácie – na osamelosť. Podľa Štátnej školskej inšpekcie sa na Slovensku až 20 % žiakov cíti osamelo. Pre osamelého tínedžera je nonstop dostupný partner, ktorý ho neodmietne, neskritizuje a nespôsobí mu hanbu, extrémne lákavý. Riziko však narastá s faktom, že až 40 % mladých používateľov vôbec netuší, že by mali odpovede chatbota kriticky vyhodnocovať. Ak im AI „validuje“ nebezpečné nápady alebo ich izoluje od rovesníkov, tínedžer v období budovania vlastnej identity nemá nástroje, ako sa tomu brániť.

„Odpovedajú vetičkami, ktoré vyvolávajú dojem pochopenia. Mimikujú ľudskú konverzáciu, čo u tínedžerov zvyšuje riziko závislosti a sťažuje rozoznanie reality práve v období, keď si budujú vlastnú identitu,“ vysvetľuje Lenka Svoradová z Emocionálneho kompasu. Algoritmus nemá skutočné hodnoty – môže žiakovi odobriť aj sebapoškodzujúce správanie, ak ho vyhodnotí ako žiadanú „validáciu pocitov“.

Dáta potvrdzujú, že klíma v triedach sa zlepšuje

Úspech programu už dnes potvrdzujú dáta zo slovenských škôl. Až 96 % učiteliek uvádza, že sa vďaka Emocionálnemu kompasu cítia vo svojej triede príjemnejšie. Ďalších 93 % pedagógov tvrdí, že im metodiky pomohli zvládať náročné konfliktné situácie.

Dopad na deti ilustruje Sylvia, učiteľka z Bratislavy: „Rozprávali sme sa o zvládaní hnevu. Neskôr jedno z detí so špeciálnymi potrebami nedokázalo ovládnuť svoj hnev. Žiak, ktorý absolvoval Kompas, k nemu sebaisto pristúpilo, použilo jednu z techník a neuveriteľne pokojne mu pomohlo situáciu ovládnuť.“ Iný príbeh hovorí o žiačke druhej triedy, ktorá vďaka bezpečnému prostrediu našla odvahu hovoriť o náročnej rodinnej situácii. Spolužiaci namiesto posmechu zareagovali súcitom a podporou.

Cieľom nového projektu je nabúrať slepú dôveru v algoritmus. „Časť metodík deťom priamo ukazuje AI odpovede a navádza ich k tomu, aby ich podrobili kritike. Musia pochopiť, že len preto, že im stroj niečo napísal o ich vnútri, to nemusia prijať ako fakt,“ vysvetľuje Svoradová. Nejde o zákaz technológií, ale o ich bezpečné ukotvenie – napríklad pri tvorbe digitálneho emocionálneho denníka, kde má však posledné slovo žiak, nie kód.

Učiteľ nemá byť psychológ, ale sprievodca

Hlavnou bariérou v slovenskom školstve zostáva tlak na akademický výkon a nedostatok vzdelávania pedagógov v oblasti duševného zdravia. Učitelia sa často boja otvárať tému emócií, aby nemuseli nahrádzať psychológov. Emocionálny kompas im však vysvetľuje, že ich úlohou je prevencia a budovanie sociálnych zručností, ktoré sú základnou ochranou napríklad pred šikanou a radikalizáciou. Na aplikovanie týchto metodík nemusia mať psychologické vzdelanie a sú súčasťou štátneho vzdelávacieho programu.

Projekt teraz spúšťa donorskú kampaň, ktorej cieľom je nielen financovanie materiálov, ale najmä osveta. „Mnohí dospelí si dnes hovoria: Čo by som dal za to, keby som sa nemusel učiť pracovať s emóciami až v dospelosti na terapii,“ uzatvára Svoradová. Pre súčasnú generáciu žiakov je toto vzdelávanie jedinečnou šancou, ako nestratiť schopnosť skutočného ľudského vzťahu v digitálnej hmle.

Zdroj: dennikn.sk